Nadviazali na tradíciu, opäť slúžia mestu

Nadviazali na tradíciu, opäť slúžia mestu

Mestu Levoča slúžila do roku 1997 v oblasti stavebnej činnosti ním zriadená príspevková organizácia VEPOS. Neskôr sa z nej stala Stavebná prevádzkareň, s.r.o., ktorej 100 % vlastníkom bolo stále mesto. Časom však muselo hľadať riešenie, ako realizovať interné zákazky a zároveň sa nedostávať do konfliktov pri verejnom obstarávaní. Ideálnym sa zdalo byť riešenie v podobe sociálneho podniku. Piateho júla 2019 vznikol Sociálny podnik mesta Levoča, s.r.o. Ten spočiatku fungoval v tzv. spiacom režime a koncom roka 2019 sa stal v procese akvizície nástupníckou firmou Stavebnej prevádzkarne, s.r.o. Dnes v sídle sociálneho podniku na Probstnerovej ulici nájdete desať zamestnancov pod vedením zanieteného riaditeľa a konateľa Mgr. Tomáša Cirbusa. Všetci tento rok prešli neľahkou skúškou a aj keď im kríza ubrala vietor z plachiet, nevzdávajú sa a posúvajú sa dopredu…

Pán Cirbus, čo bolo hlavnou inšpiráciou založiť integračný sociálny podnik v Levoči?

Bola to práve prirodzená potreba vykonávať činnosti, ktoré kedysi zastrešovala Stavebná prevádzkareň, s.r.o., predovšetkým stavbárske práce rôzneho druhu a snaha šetriť mestu peniaze. Po zmenách v oblasti verejného obstarávania prevádzkareň pre mesto ako svojho zriaďovateľa viac nemohla realizovať zákazky a preto preň stratila význam. Hľadali sme nejaké riešenie a zmysel sme našli v sociálnom podniku. Vyplývalo to aj z faktu, že som tu už bol zamestnaný nejaký ten rok, poznal som silné stránky i zamestnancov prevádzky, tak sme neváhali a šli sme do toho. Ostali nám zamestnanci i zameranie, no všetko to, čo predchádzalo akvizícii dvoch firiem vôbec nebolo jednoduché a ani lacné. Nakoniec sa aj proces registrácie podaril a založili sme integračný sociálny podnik so 100% podielom mesta.

Sídlo Sociálneho podniku mesta Levoča, s.r.o., r.s.p.

Koľko ľudí zamestnáva sociálny podnik dnes?

Aktuálne máme desať zamestnancov, troch  technicko-hospodárskych pracovníkov  a siedmich vo výrobnej sfére. Minulý rok v lete sme mali dvadsať zamestnancov a niekoľko subdodávateľov. Tento rok nám mimoriadne nabúrala plány koronakríza, počas ktorej sme museli zamestnancov riadne vyplácať, ale žiadne zákazky sme v tom čase nerealizovali. V súčasnosti prebiehajú výberové konania, no tým, že hľadáme znevýhodnených uchádzačov, je tento proces komplikovanejší, keďže nie všetci sú z hľadiska postihnutia vhodní pracovať v stavebnom odvetví. Ďalším nepriaznivým faktom je vysoká zadlženosť mnohých uchádzačov, ktorí sú najprv nadšení, že môžu riadne pracovať, ale po prvej výplate, keď im exekútor siahne na príjem  zrazu strácajú motiváciu legitímne pracovať a orientujú sa skôr na práce „na čierno“. Žiaľ, ide to na úkor možnosti solídneho zamestnania, taká je realita… Problémom je aj ich nízka miera flexibility, ktorú by sme privítali hádam najviac, a to pri preradzovaní na rôzne druhy prác, ktoré môžeme v sociálnom podniku vykonávať. Aspoň takto by sme to potrebovali mať nastavené, pokiaľ sa máme ďalej rozvíjať.

Aké boli Vaše plány a očakávania ?

 Nápadov sme mali i máme mnoho, pretože chceme mať fungujúcu firmu. Jednotlivé perspektívne zámery našej činnosti sme rozdelili do tzv. divízií, pokrývajúcich niekoľko oblastí, ktoré by bolo potrebné v meste zabezpečiť. Tak napríklad jednou z nich by bola pestovná činnosť, v rámci ktorej sme plánovali postaviť niekoľko skleníkov, v ktorých by sa pestovala lokálna zelenina. Tú by sme dodávali do škôl a predškolských zariadení v Levoči. Ďalej sme rozmýšľali aj o obsluhe kamerového systému, kde momentálne dobiehajú dotácie na pracovné miesta, ale narazili sme na problém so zabezpečením dohľadu políciou či problém nevyhnutnej licencie GDPR. Taktiež sme mali veľké plány s autobusovou stanicou, keď sme istého času uvažovali o zabezpečení jej prevádzky a investícií v rozsahu troch až štyroch miliónov EUR. Meniace sa a spočiatku aj nejasné podmienky v možnosti získať investičnú pomoc však viaceré naše široké vízie oklieštili a teraz len zisťujeme, ako to je naozaj nastavené. Zdá sa, že tento koncept je omnoho vhodnejší pre obce do 5000 obyvateľov, keďže my sa nemôžeme zúčastňovať verejného obstarávania a nikto nám nedá v priamom zadaní zákazku za viac ako 35 000 EUR. Spočiatku som bol pozitívne namotivovaný na čerpanie ponúkanej investičnej pomoci a videl som, ako budeme robiť menšie zákazky pre mesto či iných objednávateľov, že preinvestujeme peniaze tak, aby z toho mali osoh obyvatelia Levoče a zároveň to mesto stálo menej peňazí, resp. nemuseli by sme ich vracať späť únii. Toto bolo pre mňa vyjadrením merateľných výsledkov a skutočných prínosov… Zatiaľ bojujeme o prežitie, ale zďaleka nepoľavujeme. Škoda, že sme práve my narazili na prekážky, ktoré výrazne ohrozujú naše fungovanie, aj keď sa nemôžem stážovať na ochotu a pomoc Regionálneho centra v Prešove, kde k nám boli mimoriadne ústretoví. Problém vidím skôr v chýbajúcej znalosti fungovania legislatívnych zámerov implementovaných v praxi a neschopnosť overenia a potvrdenia niektorých postupov, ktoré vymedzuje zákon o sociálnom podnikaní a z ktorého nie sú úplne jasné.

S akými ďalšími výzvami ste sa pri prevádzkovaní sociálneho podniku stretli?

 Všetky naše výzvy pramenia najmä z praxe a zo skĺbenia podnikateľských a sociálnych aspektov našej činnosti. Je dosť náročné byť konkurencieschopným a zároveň sociálnym s ohľadom na fakt, že po zapracovaní našich zamestnancov a dosiahnutí istej úrovne odbornosti a využiteľnosti by sme ich mali vlastne posunúť ďalej. Posunúť v zmysle trvalého uplatnenia sa v podnikateľskom prostredí po tom, ako v sociálnom podniku získajú potrebné zručnosti a pracovné návyky, čo je vo výsledku zmyslom prestupného zamestnávania v sociálnych podnikoch. Žiaľ, nájsť ďalších nových zamestnancov tiež nie je ľahké. Najmä, ak im ponúkneme stanovenú priemernú mzdu v danom regióne, čo mnohých zo stavebnej brandže odradí a pôjdu radšej „fuškovať“ niekam inam, kde takto zarobia viac. Otázkou sú taktiež obmedzenia pri verejnom obstarávaní, uplatňovanie zníženej sadzby DPH, či problematické čerpanie investičnej pomoci, ako som už skôr spomínal. V tomto vidím neefektívnosť a neschopnosť byť na otvorenom trhu úplne konkurenčným. O viacerých veciach stále vedieme dialóg so samotným ministerstvom a uvidíme, aké možnosti sa nám ďalej otvoria. Dúfame, že sa naštartujeme. Bola by škoda zísť z takej dlhej a náročnej cesty, ktorú sme podstúpili a prišli až sem.

Foto: Partnerstvo Spiša

Čo by ste odporúčali na zefektívnenie niektorých procesov verejnej správy, aby sa dalo predchádzať podobným situáciám, aké postretli Vás?

Ja osobne by som uvítal hneď na začiatku nejaký komplexný balík informácií a metodických usmernení zo strany ministerstva. Predstavoval by som si to nejako tak, že už pri registrácii sociálneho podniku by mal subjekt dostať všetky  možné a konkrétne usmernenia súvisiace s existenciou sociálneho podniku z rôznych oblasti, od všeobecných informácii, cez ekonomické a právne až po príklady z praxe, ktoré by som mohol dať najprv preštudovať ekonómke, či právnikovi a ujasniť si, čo a ako funguje, prípadne, o aké ďalšie finančné zdroje sa môže alebo nemôže daný subjekt uchádzať a vôbec, ako bude asi fungovať a na čo si má dávať pozor. Teraz je to tak, že pravidelne navštevujem ministerstvo, aby som si overil, či si zákon vysvetľujem správne, aby sme neskôr neboli pokutovaní. Vypisujem maily na daňový úrad, kde nám dodnes nevedia s určitosťou povedať, či môžem vo faktúrach uplatňovať zníženú sadzbu DPH a pod. Aspoň u nás to všetko stojí a padá zároveň na týchto informáciách, ktoré musím náročne zháňať, aby som neurobil chybný krok. Mnoho informácií, ktoré viem až dnes, by každopádne malo vplyv na to, ako by sme postupovali, no vtedy sme o nich, žiaľ, nevedeli.

Aké sú Vaše najbližšie plány?

Teraz ostávame pri realizácii zákaziek v stavebníctve, z ktorých máme zatiaľ zisk a ten plánujeme investovať do rozšírenia sociálneho podniku, hlavne do ľudí. Hádam nie je na škodu si tu prežiť aspoň jeden celý rok, aby sme vychytali všetky „muchy“ a vedeli, čo bude potrebné robiť na jar, v lete, v jeseni či v zime. Všimol som si, že veľa investorov začína realizovať stavby už v zimných mesiacoch, tak počkáme, či sa nám nejakú zákazku podarí získať a v súvislosti s tým by sme chceli zvýšiť počet zamestnancov na päťdesiat až šesťdesiat a zabezpečiť aspoň jedného koordinátora (ja ho nazývam žolíkom), bez ktorého si to fungovanie nevieme predstaviť. Ale najskôr si na to všetko musíme zarobiť.

Verím, že sa Vám to podarí a ďakujem Vám za rozhovor!

 

Pridaj komentár